Článok vyšiel v online magazíne Mirror. Autor/ka: Kristína Janščová | jún 2014

Na prvý pohľad bežný muž – hnedé polodlhé vlasy, zarastená tvár a dioptrické okuliare s hrubým rámom. Pevne vám stisne ruku, mužným hlasom slušne pozdraví, prejde pár metrov k popolníku, kde zahodí ohorok z cigarety a pri vchádzaní do budovy vám podrží dvere.
Nikdy by vám nenapadlo, že tento mladý muž sa narodil ako dievča. Alebo ho tak aspoň po narodení označili.

Hneď na úvod vás Christián upozorní, že väčšina médií používa nevhodnú terminológiu. Nepresné pojmy a definície skresľujú obraz o trans ľuďoch. Jedným z nich je aj slovo transsexualita. Je to zastaraný pojem z medicíny, ktorý označuje trans ľudí ako duševne chorých. Nie každý trans človek má tento pojem rád.

Médiá tiež často uvádzajú pojem zmena pohlavia, čo v konečnom dôsledku v ľuďoch vzbudzuje jedinú predstavu – predstavu toho, že trans človek má preoperované genitálie. Správny ľudskoprávny pojem je tranzícia – proces podstupovania fyzických, citových, sociálnych a nezriedka i právnych zmien, ktoré vedú k rozpoznaniu a k vyjadreniu svojej rodovej identity. „Pojem zmena pohlavia je značne nelogický a nepravdivý, tranzícia nie je iba o tom. Na Slovensku sa tieto zákroky nerobia, mnoho ľudí do nich nejde kvôli kvalite či dostupnosti alebo o ne jednoducho nemajú záujem. Sme veľmi rôznorodá skupina ľudí s odlišnými predstavami o svojom tele a o tom, čo na ňom chceme meniť,“ vysvetľuje.

Čo na to mama?

Keď sa ho opýtate na jeho životný príbeh, je ochotný hovoriť takmer o všetkom. Detstvo mal rovnaké ako väčšina – bol šťastný a otázky ohľadne svojej identity neriešil. To, že chce zastávať inú rolu ako tú, ktorú od neho okolie očakávalo začal zisťovať, keď prišiel do puberty. Ako sám hovorí, je to obdobie, kedy začínajú v kolektíve vznikať skupiny – muži a ženy. Každá z nich má svoje záujmy, koníčky a roly, ktoré od nich spoločnosť očakáva. Tie sa ťahajú s človekom celý život – od dospievania cez partnerstvo až po rodičovstvo. Jediná vec, o ktorej hovoriť nechce, je jeho úradné meno, ktoré mal pred tranzíciou. „Mať ženské meno, ktoré vám vadí, spôsobuje to, že ľudia nerozpoznávajú vašu identitu na úradoch či v inštitúciách, napríklad v škole.“

Keďže jeho identita nie je niečo, čo by dokázal alebo chcel pred svojím okolím skryť, coming out nenechal na seba dlho čakať a skôr či neskôr by musel „vyjsť s farbou von“. Ako prvá sa o jeho túžbe po tranzícii dozvedela mama. Tá mu bola v celom procese oporou nielen emocionálne, ale aj prakticky. Názory okolia pre ňu neboli dôležité a brala ho takého, aký je. V živote ho naučila, že keď bude mať svoje dieťa, nebude mu vkladať do života svoje predstavy. Nechá ho byť tým, kým je a kým byť chce. Spolužiaci s jeho rozhodnutím tiež nemali problém. Často ale počúval otázky o tom, ako je to vôbec možné, v čom bude tranzícia spočívať a prečo “chce“ byť mužom. Je to preto, že o trans ľudoch sa zatiaľ vie a hovorí veľmi málo.

Mentálna porucha F 64.0

Po rozhodnutí, že chce podstúpiť tranzíciu sa začal boj s úradmi. Najskôr musel rok navštevovať sexuologičku, ktorá ho ako jediná vedela odkázať na ďalšie zdravotnícke služby. „Napriek tomu, že sám som najlepšie vedel, kto som, aký túžim byť a čo k tomu potrebujem, musel som počkať rok a splniť isté pochybné diagnostické kritériá. V skratke: musel som dokázať, že som dostatočne mužom alebo že som ním bol už od narodenia,“ hovorí.

Rok čakania a návštev u sexuologičky sa časovo prelínal s vyšetreniami, napríklad endokrinologickým, ktoré musel absolvovať pred začatím užívania testosterónu.
„Problémom bolo, že lekári a lekárky ma odmietali. Často hovorili o tom, že s tým nesúhlasia alebo tomu nerozumejú a odkazovali ma na neexistujúcich kolegov a kolegyne, ktoré sa vraj na túto tému isto špecializujú. Avšak konkrétne mená nemali. Nemohli mať, pretože nie sú. Tiež som musel prijať to, že budem označený diagnózou mentálnej poruchy (F 64.0 Transsexualita), ale ja som sa necítil mentálne chorý. Takisto sa tak necíti množstvo trans ľudí, ktorých poznám. Jednoducho som musel urobiť pár vecí inak na to, aby som bol spokojný,“ spomína Christián na celý proces, vďaka ktorému mohol byť tým, kým je.

Štyri podmienky

Proces zmeny mena a ostatných relevantných informácií tak, aby odrážali rodovú identitu danej osoby sa nazýva právne uznanie rodu. Jednotlivé podmienky tohto procesu si určuje každý štát sám. Práve tu narážajú trans ľudia na závažné porušovanie ľudských práv. Nejde pritom len o to, že prístup lekárov by mal byť transparentný; mali by sa snažiť čo najviac o to, aby sa trans ľudia cítili pri tejto veľkej zmene pokojne a nemali na ňu zlé spomienky. Mnohí z nich zažívajú na vlastnej koži diskrimináciu pri hľadaní zamestnania, na úradoch či vo vzdelávacom procese kvôli tomu, že majú v dokladoch uvedené iné pohlavie ako to, ktorému ich vzhľad zodpovedá alebo ktoré preferujú. Na to, aby im bol zvolený rod právne uznaný musia splniť štyri podmienky:

1. Nútená kastrácia
V prípade, že chce mať človek v dokladoch zmenené pohlavie, musí podstúpiť kastráciu. Tá sa vykonáva  podľa zastaraných, ale v SR stále používaných lekárskych postupov. U trans mužov ide o odstránenie maternice a vaječníkov, u trans žien o odstránenie semenníkov. Nútenou kastráciou sa tento proces nazýva preto, lebo bez nej nie je zmena mena možná. Ide o porušovanie práva na telesnú integritu, práva na ochranu pred mučením a práva založiť si rodinu. Mnoho trans ľudí si neželá podstúpiť tento náročný a rizikový zákrok, ktorý nie je  nevyhnutný zo zdravotných dôvodov. Ďalším problémom je, že niektorí trans ľudia tento zákrok podstúpiť nemôžu, a potom sú často z tranzície vylúčení.

2. Nútený rozvod
Ďalšou podmienkou pri zmene mena a rodného čísla je rozvod, aj fungujúceho manželstva. Rozvod prináša mnohé problémy samotným trans ľudom, ale taktiež ich deťom a rodinám. Strácajú ním práva vyplývajúce z manželstva a je finančne i psychicky náročný.

3. Diagnóza duševnej poruchy
Posudok lekára je potrebný takmer všade v Európe. Trans identity sú ním zatiaľ vo väčšine európskych štátov označené ako choré. „Aby človek mohol urobiť zásahy na svojom tele, je nútený prijať diagnózu mentálnej poruchy. Títo ľudia potom nemôžu využívať status psychicky zdravej osoby, hoci sú duševne zdraví a schopní vykonávať všetky činnosti,“ hovorí Christián a dodáva, že to vedie k diskriminácií a spoločenskému vylúčeniu.

4. Vekové obmedzenia
Vekové obmedzenie spočíva v celej Európe okrem Nemecka a Rakúska 18 a 65 rokom života. Mimo tohto rozpätia nemôžu trans* osoby podstúpiť nútenú kastráciu a požadované medicínske zákroky.

Ja som neonacista a ty Daniel Tupý

Hoci s týmito obmedzeniami sú trans ľudia oboznámení ešte pred tým, než sa o právne uznanie rodu pokúsia, existuje niečo, čo predvídať nedokážu – reakcie iných ľudí. Sám Christián bol neraz obeťou slovných či fyzických útokov. Keď začal užívať hormonálnu terapiu, jeho telo sa začalo meniť – hrubol mu hlas, začal zarastať, zmenil sa mu tvar tela. V autobuse ho za to dvaja urastení muži nazvali krížencom, slovne ho urážali a vyvrcholilo to napadnutím, ktoré skončilo otrasom mozgu.
V iný večer cestoval spolu s priateľkou nočným spojom. Podnapitému mužovi vadili jeho na čierno nalakované nechty. „Nechápem prečo existujú ľudia ako si ty. Vieš, čo ma serie najviac? Že mňa by označili za neonacistu a teba za Daniela Tupého,“ opakuje Christián slová muža, ktorý našťastie ostal iba pri verbálnych vyhrážkach.

Keď sa ho opýtate na najdôležitejší bod svojej tranzície, v ktorom sa cítil naozaj šťastný, neodpovie jednoznačne. Je to celý súbor procesov, ktoré ho viedli k tomu, kým je. Jedným z nich bol coming out, ďalším bolo odstránenie prsníkov či prepis mena v dokladoch.

V súčasnosti je šťastný so svojou priateľkou a venuje sa činnosti v občianskom združení TransFúzia. Pomáha ľuďom, ktorí sa chcú informovať o zdravotnej starostlivosti, možnostiach zmeny mena a právneho uznania rodu. Poskytujú poradenstvo, vzdelávanie, robia výskum a venujú sa advokácii.

Christián mi podáva propagačné materiály súvisiace s jeho občianskym združením a s blížiacim sa Dúhovým PRIDE-om. Pri otázke, čo vlastne symbolizuje vlajka trans* hnutia uzatvára naše stretnutie: „Je vyjadrením toho, že rodová identita a rodový prejav sú charakteristiky hodné rešpektu a ochrany a že rôznoRODosť je krásna.“