Pamätám si to celkom presne—ráno vo fádnej hotelovej izbe. Rozostlaná posteľ. On a ja ako sa obliekame. Prestal ma znásilňovať sotva pätnásť minút dozadu.

Ešte som to nenazval „znásilnením“; vlastne mi ani nenapadlo označiť to za zneužitie. Konieckoncov, súhlasil som so sexom, teda do istého bodu.  Veľmi som sa snažil presvedčiť samého seba, že jeho prekvapenie—nepoužitie kondómu napriek jasnému nesúhlasu—nebolo nič iné, než drobný detail. Šancu otehotnieť a nakaziť sa chorobou jednoducho neuznával. „Som čistý a dieťa nebudeš mať,“ povedal s pevným presvedčením. Že som povedal „Nie“ bola tiež len trivialita, ktorú rovnako nonšalantne odbil.

V tom ráno som potreboval veriť jeho pokrútenej verzii reality. Spochybniť to by znamenalo priznať si nemysliteľné: že som bol zneužitý mužom, ktorého som miloval. Tak som ignoroval svoje svedomie, všetko, čo som sa naučil o sexuálnej výchove a všetko, čo sa mi kedy matka snažila povedať, akceptujúc ho ako svoju jedinú morálnu autoritu. Všetko je súčasťou toho, čo sa nazýva Štokholmský syndróm.

Práve som si obliekal pančuchy, keď sa ma spýtal, ako sa zvyčajne obliekam. Vídal ma jedine nahodeného ako šľapku alebo úplne nahého. Skočil som po možnosti jemne mu odhaliť, ako zle sa cítim vo svojej koži, a o obetovaní svojej identity kvôli nemu.

„Čo ja viem, chalansky, trochu punkovo... čo!?“ Zastavil som sa, lebo sa zatváril čudne. „Chlapčiská môžu byť sexi,“ povedal som na svoju obranu.

„Možno keď sa oblečú ako pekné dievčatá,“ uškrnul sa a hľadiac na moje nohy, dodal: „Chlapčiská nenosia sieťkované pančuchy“.

Koniec konverzácie.

V tú noc ma znásilnil znova. Tentoraz neboli okolo toho žiadne nejasnosti, žiadna „šedá zóna“ okolo dvanástich hodín, ktoré si nepamätám po tom, ako som si s ním dal drink.

A tam to neskončilo. Pokračovalo to ešte dva dni: opakovane nereagoval na slovo stop, odmietal použiť ochranu, či dokonca dovoliť mi kúpiť si „tabletku po“. Týždeň po všetkom som behal z ordinácie a do ordinácie kvôli záhadnému krvácaniu, rôznym infekciám, a napokon aj sexuálne prenosnou chorobou. Toľko k „som čistý“.

Nebol som tehotný, ale nie vďaka nemu. K pilulke som sa dostal po svojom. Možno mala časť jeho správania pôvod v niečom, čo som považoval za zlý vtip. Raz, keď som mu povedal, že nikdy nechcem deti, začal sa mi vyhrážať: „Nenúť ma ťa zviazať a nabúchať“. V konečnom dôsledku to ale vôbec nebol vtip, keďže to viac-menej urobil.

Možno som zaujatý, ale verím, že byť sexuálne zneužitý je jedna z najhorších vecí, ktorá sa môže človeku stať. Zvyklo sa to nazývať „osudom horším ako smrť“. Chvíľami som si myslel, že na tom niečo bude. Našťastie som sa dostal zo samovražedných sklonov a uvedomil som si, že to tak nie je. Žiadny osud nie je horší ako smrť - zo smrti sa nedá vyliečiť.

Okrem bežných psychologických dôsledkov sexuálneho násilia, ktoré môžu zahŕňať depresiu, samovražedné sklony a posttraumatickú stresovú poruchu, sa mužské obete musia vysporiadavať s akútnym nedostatkom informácii o tom, ako to prekonať. Väčšina centier na pomoc obetiam zneužívania sa zameriavajú na pomoc ženám. Maskulínny kód mlčania robí veci ešte horšími pre mužov, ktorí boli znásilnení. Mnoho ľudí by povedalo, že byť znásilnený znamená prísť o mužnosť. Som šťastný, že z tohto som sa tiež dostal.

A byť znásilneným transsexuálnym mužom je ešte komplikovanejšie.

Na začiatok je tu fakt, že existencia trans mužov je ledva vnímaná vo svete ako takom. Či už je to lepšie alebo horšie, bývajú to naratívy trans žien, na ktorých si médiá skôr zgustnú. Iste, v posledných rokoch začali byť trans muži ako-tak reprezentovaní, Brandonom „Teenom“, Thomasom Beatiem a Chazom Bonom. Táto reprezentácia je však slabá a dosť pochybná, keďže pre väčšinu populácie boli títo muži a ich príbehy zredukované na to, že sú obeťou trestného činu z nenávisti, medicínskym zázrakom, a „dysfunkčným“ potomkom celebrity. (Mimochodom, koľko ľudí vie, že Brandon bol znásilnený predtým, ako bol zabitý?)

Ďalej je tu deštruktívny mýtus o tom, že trans muži si „vyberajú“ svoju mužskosť. Je vskutku zaujímavým zážitkom dostávať lekcie od osoby pracujúcej s obeťami znásilnenia o tom, ako je vaša „voľba“ rodu vlastne zradou. Idea, že trans muži „si vyberajú stranu nepriateľa“ - stranu zneužívateľov, násilníkov a mužských šovinistov – je prinajlepšom hlúpa, prinajhoršom veľmi škodlivá, tvrdiac pritom, že muž nemôže byť nikým iným ako páchateľom, a obeťou už vôbec nie.

Celý naratív „muž je páchateľ, žena je obeť“ je len ťažko jediným príbehom, pokiaľ ide o znásilnenie. Áno, štatisticky je najčastejší. Ale zmazáva skúsenosti žien, ktoré boli znásilnené ženami, mužov, ktorí vôbec boli znásilnení, a ľudí akýchkoľvek iných rodov, ktorí boli znásilnení kýmkoľvek.

Musím za seba povedať, že keď som bol znásilnený, bolo to heterosexuálnym mužom, ktorý si myslel, že som žena, čiže celý ten príbeh „muž je páchateľ, žena je obeť“ pre mňa nie je úplne nepodstatný. Ako veľa obetí, ktoré sú ženy, aj ja som padol za obeť sexizmu páchateľa, ktorý si myslel, že si na mňa môže dovoliť určité veci ako na ženu, a nemohol som s tým nič extra urobiť. Úplný základ však nemôžeme vynechať. Kebyže som cissexuálny muž a som znásilnený, nemusel by som sa obávať tehotenstva. Kebyže som znásilnený v podobnej situácii gej mužom, asi by som sa, podľa známeho homofóbneho stereotypu, viac obával nákazy HIV. Je pre mňa dôležité hovoriť o tom, že v čase, keď sa to stalo, som nebol otvorene mužom a bol som vnímaný ako žena, no napriek tomu som prežíval emocionálne dopady ako každý iný muž. A je naozaj ťažké nájsť priestor, kde o tom môžem takto hovoriť.

Najviac ma však dožierajú ľudia, ktorí si myslia, že znásilnenie ma akosi „urobilo trans“. Kedykoľvek odhalím moju históriu sexuálneho násilia alebo trans status, stanem sa otvoreným voči nechutným útokom. Keď však odhalím oboje, moje šance, že ma niekto vysmeje a nepochopí sú zdvojnásobené. Dvaja muži z mojej blízkej rodiny ma konfrontovali s otázkou, či boli moje „problémy s rodom“ zapríčinené sexuálnym útokom. Toto sa ma opýtal aj jeden známy expert na sexuálnu výchovu, ktorý by, popravde, mal mať v tomto jasno.

Nie som si istý, že táto psychosexuálna teória transsexuality vôbec dáva nejaký zmysel. Chcel by som za tým vidieť logiku. Myslia si títo ľudia, že som sa „rozhodol byť mužom“ pretože „nenávidím mužov“? Alebo že som sa rozhodol byť viac páchateľom ako obeťou? Myslia si, že sa snažím vyhnúť sa mužskej agresii? Ak to posledné, mohli by mi teda vysvetliť, ako sa gej, ktorý je malý a pasívny v sexe - tak ako ja - umiestňuje v sexuálnej hierarchii na vysokých priečkach. (Neumiestňuje sa.)

Najlepšie vysvetlenie aj tak prišlo od tých ľudí, ktorí si mysleli, že som bol rozrušený a neschopný robiť rozumné rozhodnutia. Ide, samozrejme, o predpoklad, že som sa nikdy pred útokom necítil ako muž. Kedykoľvek počujem podobný nonsens, neviem si pomôcť a začnem si predstavovať tú konverzáciu s mojim útočníkom, v ktorej sa mu snažil povedať, že sa vlastne ani necítim ako dievča, a naznačujem to eufemizmami o tom, že sa „správam chlapčensky“. Je až pateticky dojemné, že som mu to skoro povedal. Rozmýšľam, čo sa mohlo stať, ak by som mu to povedal rovno. Pobalil by mi veci a poslal ma celý znechutený domov? Spravil by coming out moju situáciu ešte horšou? Ako všetky „čo ak“ otázky, tieto úvahy nemajú odpoveď.

Prešli takmer dva roky, odkedy sa to stalo. Snažím sa na to nemyslieť a ani o tom nehovoriť. Nemám o tom vlastne ani s kým hovoriť. Stále som nenašiel priestor, v ktorom by bolo ok byť mužom, ktorý bol znásilnený ako dievča, nieto ešte miesto, v ktorom by ostatní zdieľali podobnú skúsenosť. Terapeuti, ktorí ma naučili cítiť sa vinným kvôli môjmu „novému“ statusu muža, mi nepomohli. Nepomohli mi ani muži, ktorí ma obviňovali z toho, že som „hysterická ženská“, ktorá sa chce stať niekym silnejším a byť viac v bezpečí. Napriek tomu sa mi podarilo  vylízať sa z mnohých rán. To nie je zásluha nikoho iného, iba moja. Pričinil som sa o to sám. 

Tridsiaty december značí prvé výročie dňa, kedy som začal užívať testosterón. Bol to dobrý rok, plný progresu, priateľstva, lásky a rastu. Bojím sa však, že prehltnutím a potlačením mojej traumy som si ublížil. Potrebujem ju znova dostať na povrch, vytiahnuť jej úlomok zo seba ako črep skla a pozrieť sa na ňu.

Tak tu je. Toto je len malá časť. Nebolo ľahké vytiahnuť ani tento malý kúsok, ale radšej ho mám kdekoľvek inde, len nie v sebe.
 

Zdroje:
Asher Bauer, pôvodne vyšlo v online magazíne Carnal Nation s názvom "Suffer in Silence: Surviving Abuse as a Trans Male" | január 2010