Neustále sme zaplavovaní zmesou hormónov. Striedajú sa ako príliv a odliv, navzájom sa ovplyvňujú, menia sa pod vplyvom toho, čo sa deje nám a nášmu okoliu. Sú medzi nimi aj pohlavné hormóny, teda estrogén, progesterón a testosterón. Za normálnych okolností všetci produkujeme "mužské" aj "ženské" hormóny – hoci nazývať ich "mužské" a "ženské" je veľmi zvláštne, keďže muž potrebuje estrogén na to, aby produkoval zdravé spermie a žena sa spolieha na testosterón, ktorý jej dodáva svalovú hmotu. Je to balans medzi estrogénom a testosterónom, a nie neprítomnosť jedného či druhého, ktorý určuje naše druhotné pohlavné znaky, ako je vývin prsného tkaniva a tvárového ochlpenia. Hladiny hormónov sa líšia od človeka k človeku. Všetky pohlavné charakteristiky existujú na spektre, pričom niektorí z nás obývajú stredné polohy. Napríklad ja, keďže som intersexuálna osoba.

Radi by sme verili jednoduchej rozprávke, v ktorej ľudia majú biologické pohlavie a potom rod, ktorý je sociálny (určený oblečením, ktoré nosíme, tým, čo si urobíme s vlasmi a s ochlpením, alebo tým, ktorý kariérny chodníček nám okolie zvolí). Naša biológia je prezentovaná ako stála a nemenná. V skutočnosti sme však spoločenské bytosti nastavené tak, aby sa naša biologická realita menila pod vplyvom tej sociálnej. Ľudia sa rodia s kapacitami na učenie sa jazyka, ale o tom, ktorý sa vlastne naučíme, rozhoduje spoločnosť. Používanie konkrétneho jazyka ovplyvňuje náš mozog. V závislosti od toho, aké hlásky sa naučíme používať ako deti, sme schopní niektoré rozlišovať, a iné zas nie. Ak sa učíme znakovú reč, centrá, ktoré využijeme, sú celkom odlišné. Mozog je "plastický" orgán, tvarovaný spoločenskými skúsenosťami.

V predošlom článku som kritizoval argument, že trans identita by mala byť chápaná ako intersexuálna "porucha" mozgu, pri ktorej sa javí hormonálna a fyzická tranzícia ako absolútne nevyhnutná. Kritizoval som tento argument, pretože (1) som intersexuálna osoba a desím sa argumentu, že naše genitálie sa musia chirurgicky upravovať (2) skúsenosť intersex komunity nás varuje pred objavením testu, ktorý by údajne vedel rozpoznať "trans mozog": výsledkom by boli selektívne interrupcie. Spomínanému článku sa dostalo veľa negatívnej pozornosti. Je zaujímavé, že niektorí ľudia vnímali môj článok ako argument proti medicínskej tranzícii, čo určite nebolo mojim zámerom, keďže ja sám užívam hormóny. Môj argument bol čisto o tom, že naše práva nezískame vypátraním biologického pôvodu trans identity. Pokiaľ ide o pôvod rodovej identity alebo sexuálnej orientácie, prikláňam sa k názoru, že ide o niečo neuveriteľne komplexné a v istom zmysle tak irelevantné, ako pátrať po pôvode niekoho preferencie mačiek namiesto psov, či biologickom pôvode niekoho príslušnosti k určitému náboženstvu.

V tomto článku by som chcel načrtnúť vzťah medzi biológiou a spoločenskými faktormi pri užívaní hormónov.

Počas môjho života som vystriedal štyri rôzne hormonálne nastavenia. Prvé bolo klasické, predpubertálne, s nízkymi hladinami pohlavných hormónov. V puberte sa moje gonády ozvali a vyvinuli sa mi druhotné pohlavné znaky. A pretože som mal pár vaječníkov a tiež ovotestis (pohlavná žľaza obsahujúca tkanivo vaječníkov aj semenníkov), vyvinulo sa mi ich veľa. Neskôr mi boli tieto orgány odobraté, dôsledkom čoho mi hormonálne hladiny výrazne klesli. Hladiny mojich pohlavných hormónov boli v tom čase nižšie ako u deväťdesiatročnej ženy po menopauze. O pár rokov neskôr som začal užívať testosterón. Momentálne žijem s hladinami testosterónu typickými pre mužov, ale bez hladín estrogénu a progesterónu taktiež typickými pre mužov. Poznamenávam, že žiadne z týchto nastavení neboli úplne typické. Môžem však hovoriť z pohľadu človeka, ktorý žil s vysokými hodnotami estrogénu, neskôr bez akýchkoľvek pohlavných hormónov, a môžem posúdiť čo sa zmenilo, keď som z tohto stavu prešiel na samotný testosterón.

Niet pochýb, že hormonálna terapia spôsobuje telesné zmeny. Ak osoba  počas tranzície berie estrogén (niekedy dopĺňaný progesterónom), vyvinú sa jej prsia, tuk sa jej rozmiestni okolo bokov, pokožka a väzy sa zjemnia. Ak človek užíva testosterón, jeho hlas sa zmení, jeho genitálie sa zmenia, narastie mu viac ochlpenia na tvári a na tele. Často však hovoríme aj o iných zmenách. V súčasnom západnom svete často vnímame mužov ako agresívnych a dominantných, ženy zas ako o empatické a citovo labilné. Rovnako očakávame, že u trans ľudí tieto zmeny nastúpia so začatím hormonálnej terapie. Rodina a známi sa obávajú, že trans muži začnú byť agresívni, alebo že trans ženy začnú byť iracionálne. Akoby sme vnímali testosterón ako „hormón vojny“ a estrogén ako „hormón zaplavenia emóciami“. V skutočnosti sú zmeny, ktoré oba hormóny spôsobujú, oveľa menej radikálne.

Opakujem, že zmeny počas hormonálnej terapie sú reálne. To však neznamená, že sú iba biologické, a nie spoločenské. Pozrime sa na niečo tak jednoduché, ako je hlas. Pár mesiacov po zahájení hormonálnej terapie sa môj hlas zmenil. Veľmi som sa z toho tešil, keďže som nikdy predtým nemal dobrý vzťah k svojmu hlasu. Testosterón jednoznačne zapôsobil na moje hlasivky a môj hrtan. Mnoho zmien však bolo spôsobených spoločnosťou.  Po prvé: je faktom, že som sa rozhodol vedome s hlasom pracovať tak, aby znel ešte hlbšie. Je veľmi pravedpodobné, že toto ovplyvnilo môj hlasový orgán rovnako, ako sa hlasivky spevákov menia tréningom. Napriek tomu, veľa zmien nebolo vedomých, a len ťažko by mohli byť považované za biologické. Vyvinuli sa ako dôsledok toho, že ma okolie čítalo ako muža a bez toho, že by som si ich príliš uvedomoval.

Všimli ste si niekedy, aké je ľahké odhadnúť rod osoby, s ktorou sa váš kolega rozpráva po telefóne? Muži zvyknú vyššie posunúť hlas a výraznejšie artikulovať, keď sa bavia so ženami. Na ostatných mužov takmer mrmlú, pričom hovoria s hlasom položeným nižšie. „Ahoj, Mia. Oh, jasné, že sa môžeme vidieť o tej štvrtej. Maj sa!“ verzus „Nazdar. Aha. Hm, no čo už. Tak čau.“ Keď ma ľudia začali oslovovať "brácho", zmenil sa aj spôsob, akým hovorím. Moja manželka si zo mňa uťahuje kvôli mojmu znudenému zabručaniu namiesto súhlasu, ktoré jej občas adresujem. Sociálna interakcia zmenila zvuk môjho hlasu. Je nemôžné vylúčiť moje telesné atribúty a rodovú rolu, ktorú mi ostatní pripisujú. Oboje produkujú a menia môj hlas. Oba komponenty sú rovnako "reálne".

Čiže: hormonálna terapia nespúšťa jednoduché zmeny, ktoré sú len biologické, ale zmes biologických a spoločenských zmien. Spoločnosť vám jednoznačne vyjadrí, čo na vás vníma ako maskulínne, či feminínne. Poďme sa pozrieť napr. na ideu, že muži sú výrazne agresívnejší, a že táto agresia je spôsobená testosterónom, čiže následne užívanie testosterónu trans človekom bude viesť k zvýšenej agresivite a dominancii. Tento mýtus je spôsobený dvomi vecami: ideológiou všetkých patriarchálnych spoločností, ktorá vraví, že mužská dominancia je prirodzená. Ďalšia vec je úkaz zvaný "roid rage" u cisrodových (netransrodových) mužov, ktorí ilegálne užívajú testosterón, kvôli nabratiu svalovej hmoty.

Záchvaty "testosterónovej zlosti" zažívajú ľudia, ktorí užívajú testosterón zlým spôsobom, teda vo veľkých a nepravidelných dávkach. Takéto hormonálne výkyvy robia ľudí podráždenejšími – dá sa to pozorovať aj u cisrodových žien, ktoré prežívajú predmenštruačné výkyvy nálad, keď ich hladina progesterónu stúpa a potom výrazne klesá tesne pred menštruáciou. Zo svojej vlastnej skúsenosti vravím, že progesterónové výkyvy ma robili značne podráždenejším, ako zmeny v hladinách testosterónu. Minimálne za povšimnutie určite stojí to, že kým ženu počas tohto obdobia považuju jednoducho za hysterickú, muža spravidla nie. Moja skúsenosť vraví, že pokiaľ užívam testosterón správne, nedochádza k nijakým výkyvom. Moje zmeny nálad sú na rovnakej úrovni ako v období, keď moje telo nemalo nijaké z pohlavných hormónov, a rozhodne sú menej výrazné ako počas toho cirkusu, čo moje telo spustilo v puberte a ktorý trval aj nejaký čas po nej.

Moje celkové správanie sa ale stalo menej dominantné a agresívne, než pred mojou hormonálnou tranzíciou. Zvykol som byť pomerne hádavý. Ako akademik, ktorý bol čítaný ako žena, som musel byť obzvlášť asertívny, aby som si udržal autoritu v triede, alebo na konferencii. V naše kultúre muži bežne skáču ženám do reči, či ich inak rušia. Platí predpoklad, že muži toho predsa vedia viac ako ženy a preto majú väčšiu autoritu. Aby som sa vyhol tejto strate spoločnského statusu, býval som v konverzácii veľmi asertívny, aby ma nijaký muž nemohol podobným spôsobom prerušiť, alebo aby som nepôsobil "slabo" počas státia pred mojimi (mužskými) študentmi a kolegami.

Po nejakom čase som sám ostal zarazený tým, ako ma ostatní ľudia príjmali. Ľudia boli predo mnou podstatne uzavretejší a zdržanlivejší v konverzácii. Niekoľko študentiek som dokonca rozplakal, keď som kritizoval ich komentáre. Moje správanie sa nezmenilo – moje postavenie v spoločnosti však áno. Dominancia, ktorú som uplatňoval celé roky, teraz nevyznievala ako autoritatívnosť, ale priam ako zastrašovanie. Niektorí ľudia mohli nadobudnúť dojem, že ma testosterón robí nepríjemným, alebo že som sa správal rodovo stereotypným spôsobom, ktorý sa tak často pripisuje trans ľuďom.  Opäť som musel vedome meniť svoje správanie. Trvalo mi nejaký čas, kým som sa naučil väčšej kontrole a jemnosti vo svojom prejave. Bolo celkom zábavné všímať si, ako rozdielne vyznievajú komentáre od sotva 160 centimetrov vysokej osoby, ak ju okolie vnímalo ako muža. Tiež to potvrdilo smutnú realitu, v ktorej sa mužom automaticky pripisuje väčšia autorita. To je to mužské privilégium...

Je blbosť, že testosterón "biologicky" spôsobuje hnev. Veľké zmeny v hladine testosterónu môžu spôsobiť podráždenosť takisto, ako obdobné zmeny v hladine estrogénu a progesterónu. To je všetko.

No nie je mojim úmyslom predstierať, že zmeny v pohlavných hormónoch nemajú vplyv vôbec na nič. Z osobnej skúsenosti spomeniem napríklad plač. Roky predtým, s estrogénom ako dominatným hormónom, som zvykol plakať pomerne veľa. Keď boli moje pohlavné žľazy odstránené a počas užívania testosterónu sa tento stav zmenil, na moju veľkú úľavu. Všímam si, že osoby okolo mňa užívajúce estrogén plačú oveľa ľahšie. Vonkoncom to neznamená, že by som bol menej frustrovaný ako v minulosti, alebo že moje blízke osoby boli kedysi necitlivé a zrazu sa stanú precitlivelými. Jedna z mojich dobrých priateliek, ktorá je trans žena, považuje estrogénom podmienenú schopnosť plakať za absolútne skvelú vec. Podľa jej názoru berie konečne do úvahy plnú hĺbku svojich pocitov. Ja sa tak ľahko nerozplačem, a som rád. Tieto veci sú jasne späté s rodovými rolami, keďže vyjadrovanie citov je u žien vítané a u mužov zatracované. Hormóny síce ovplyvňujú ako často plačeme, ale spoločnosť tomu pripisuje zbytočne veľký význam.

Ako aj plač, aj štikútka je spojená s vyššími hladinami estrogénu. Kedysi som zvykol štikútať pomerne často. Teraz sa mi to nedeje. Štikútka však nie je v našej spoločnosti akokoľvek spätá s rodom alebo rodovými rolami, nikto si ju nevšíma a nikoho netrápi, ako často štikútam. S estrogénom je spojená aj pohyblivosť čriev – ľudia s vysokými hladinami estrogénu trpia syndrómom dráždivého čreva oveľa častejšie, než ľudia s nízkymi hladinami. Ide o vec, ktorú som takisto ocenil a ktorá je jednoznačne podmienená biologicky, ale nemá žiadny spoločenský význam. Fakt, že neplačem tak veľa ako predtým je ale spomínaný ako výrazne dôležitý.

Príroda aj výchova produkujú "pohlavné rozdiely". Je zrejmé, že ľudia sú výrazne spoločenské bytosti, a že spoločenské tlaky ovplyvňujú aj veci, o ktorých zvyčajne uvažujeme ako o "čisto biologických". S efektami pohlavných hormónov je to rovnako. Celá táto komplexnosť je  jednou z vecí, ktoré robia porozumenie ľuďom fascinujúcou záležitosťou.

Zdroje:
Cary Gabriel Costello, http://trans-fusion.blogspot.sk/2012/08/nature-nurture-and-hormonal-transition.html