Ešte donedávna ľuďom nedali spávať otázky typu „prečo sú ľudia gejmi alebo lesbami?“ Z názoru, že homosexualita je patológia, ktorá potrebuje vysvetliť, sa zrodili rôzne teórie: psychologická (môže za to dominantná matka a pasívny otec?); morálna (je to neschopnosť osvojiť si „tradičné kresťanské hodnoty“?); a biologická (je za tým nejaká hormonálna porucha, či mozgová anomália?).

Dnes je sexuálna orientácia do oveľa väčšej miery príjmaná ako fakt. Bol to však politický aktivizmus, nie vedecké objavy, ktorý viedol k zmene pohľadu spoločnosti na gejov a lesby ako na minoritu, ktorá si zaslúži ochranu pred násilím. V určitých chvíľach sa samotný aktivizmus za práva gejov a lesieb zameriaval na nájdenie dôkazu, že existuje niečo také ako „mozog geja“. Výskumy pokračujú do dnešného dňa. Veľkosť hypotalamu u gejov vraj viac zodpovedá veľkosti hypotalamu u heterosexuálnych žien, než u heterosexuálnych mužov. Existujú aj dohady, že heterosexuálni muži a lesbické ženy majú o niečo väčšiu pravú hemisféru, zatiaľ čo heterosexuálne ženy a gejskí muži majú obe strany rovnaké.

Za podobnými teóriami stojí presvedčenie, že gejskí muži sú zženštilí a lesbické ženy zas maskulínne. Gejsko-lesbickí aktivisti a aktivistky na toto presvedčenie nahliadajú s odporom – predstava, že rodový prejav musí nutne súvisieť so sexuálnou orientáciou je jednoducho smiešna a urážlivá. Veda sa nám síce stále snaží dokázať, že mozgy gejských mužov sú „ženské“ a mozgy lesbických žien zas „mužské“, aktivistická sféra tomu už našťastie nevenuje prílišnú pozornosť.

V tomto bode rozhodne nie sme, pokiaľ ide o práva trans ľudí. trans práva sa posúvajú malými krôčikmi a momentálne sú tam, kde boli práva gejov a lesieb pred niekoľkými desaťročiami. Stretávame sa s diskrimináciou a znechutením zo strany cisrodovej (teda netransrodovej) populácie, ktorá sa nás neustále pýta: „Čo spôsobilo, že si trans? Bola to psychologická trauma, nerešpektuješ tradičné kresťanské hodnoty, alebo je s tebou niečo zlé po medicínskej stránke?“

Trans ľudia sa stretávajú s ostrými reakciami na každom kroku. Niektorí z nich v sebe živia nádej, že vede sa podarí nájsť nemennú, fyzickú príčinu transrodovej identity, celkom nepodliehajúcu vôli, a že tento objav povedie k väčšej spoločenskej akceptácii. Mnohí trans aktivisti sú ochotní verklíkovať neurologické štúdie podsúvajúce názor, že mozgy trans mužov sú v skutočnosti bližšie mozgom cisrodových mužov, alebo že mozgy trans žien sú bližšie mozgom cisrodových žien.

Bol to Descartes, ktorý ako prvý rozdelil mozog na jednotlivé oblasti kontrolujúce telo. Tvrdil, že duša obýva časť, ktorú dnes nazývame epifýza, alebo šuškovité teliesko. Dnes už vieme, že táto žľaza v skutočnosti produkuje melatonín – nič viac, nič menej. Napriek tomu, veľa ľudí neustále hľadá odpoveď na otázku, ktorú oblasť mozgu obýva rodová identita. Mnoho z nich tvrdí, že ľudia sa rodia s „mozgom určitého pohlavia“, a keď ich mozog nezodpovedá telu, trpia v podstate formou intersexuality, ktorá sa „lieči“ tranzíciou.

Osobne mám veľké výhrady voči takejto „teórii intersexuálneho mozgu“. Z osobnej skúsenosti viem, že niektorým trans ľuďom poskytuje útechu a hoci sa obávam znevažovania pocitov iných, chcem vyjadriť svoje námietky.

Moja prvá námietka je čisto vedecká. Ako príklad uvediem reč. Ak iba za samotný akt reči zodpovedá celá plejáda mozgových centier, vieme si vôbec predstaviť, čo všetko musí byť zapojené v niečom tak komplexnom, ako je rodová identita a správanie človeka? Duša nesídli v epifýze rovnako, ako hlboký vnútorný pocit prežívania seba nesídli v jednej konkrétnej časti.

Druhá námietka spočíva v niečom, čo Cordelia Fine nazýva „neurosexizmus“. Podľa Fine je celé štúdium rozdielov medzi pohlaviami už od základov chybné, pretože súčasný prístup vedy spočíva viac v plnení účelu, než v popise reality: „Vieme, že muži sú dobrí v matematike, logike a športe, kým ženy sú dobré v starostlivosti o iných a komunikácii; poďme tieto rozdiely pripísať náhodným rozdielom v mozgu, na ktoré narazíme. Dokážeme tým, že odpor voči pevne stanoveným rodovým rolám je len politicky korektný nezmysel.“ Spájaním trans práv s touto oblasťou vedy sa upisujeme k rodovým stereotypom a spiatočníctvu.

Treťou námietkou je fakt, že mozog je mimoriadne plastický orgán - to znamená, že sa postupom času mení. Ak nepočujúca osoba komunikuje posunkovým jazykom, zamestnáva iné časti mozgu ako v prípade, že by komunikovala orálne. Ľuďom, ktorí sa učili posunkovať skôr, a tým, ktorí sa učili posunkovať neskôr sa aktivujú iné mozgové časti. Inými slovami: mozog, ako aj iné časti tela, je sústavne ovplyvňovaný skúsenosťami a používaním. Líši sa od človeka k človeku, líši sa aj po čase u toho istého človeka. Aj keby sme zistili, že trans muži sú bližšie cisrodovým mužom v spôsoboch používania mozgu, neznamená to, že táto podobnosť je vrodená. Znamenalo by to len to, že trans ľudia majú životnú skúsenosť pripomínajúcu ostatných ľudí zdieľajúcich ich identitu, ich kultúrne normy a správanie. Šlo by o dôkaz, že transrodoví ľudia prežívajú svoje identity veľmi podobným spôsobom ako cisrodoví. Nešlo by o dôkaz, že transrodoví ľudia sa rodia s intersexuálnym mozgom.

Výhrady mám aj voči základnej premise, že trans muži a cis muži sú maskulínni rovnakým spôsobom, a tým sa líšia od feminínnych trans a cis žien. V skutočnosti existuje veľa mužov, cis aj trans, ktorí ktorí sú starostlivými rodičmi, ktorí majú radi ružovú farbu, či nie sú dobrí v športoch. Existuje aj veľa žien, cis aj trans, ktoré sú skvelé atlétky, majú zlé vyjadrovacie schopnosti, vynikajúco sa orientujú v priestore, alebo také, ktorých nezaujíma móda. Okrem toho existuje veľa trans ľudí s nebinárnou identitou, napríklad genderqueer osoby, ktorých identity a vlastnosti nedokáže takáto teória vysvetliť už vôbec.

Ako intersexuálna osoba výrazne nesúhlasím s popisovaním trans identity ako intersexuálneho stavu. Ťažkosti, ktorými intersex ľudia prechádzajú, jednoznačne súvisia s rodovou identitou a rodom. Intersexuálnym deťom je násilne priradený jeden z rodov, častokrát aj za cenu operácie genitálii, ktorú dieťa nemá možnosť ani odmietnuť, ani schváliť. Ak dieťa vyrastá spôsobom, ktorý neodráža jeho skutočnú identitu, v tom prípade pociťuje nesúlad. Neexistuje však žiadny objektívny test na určenie rodovej identity – nepomôže ani skúmaníe mozgu, chromozómov, žliaz, či genitálii. Intersex téma sa odvíja okolo vnútenia rodu pri narodení. Ak teória uvádza, že transrodovosť je výsledkom „mozgu v nesprávnom tele“, stavu, ktorý sa navyše musí „liečiť“, celú zlú prax tým jedine podporuje. Aj mňa, aj iných intersexuálnych ľudí poburujú vyjadrenia niektorých trans ľudí, že mám vlastne „šťastie“, že mám akési privilegované postavenie v očiach lekárov, alebo že nebojujem s obrovskou stigmou. Je veľkým omylom, že osoby označené ako intersexuálne si užívajú akékoľvek spoločenské výhody. trans ľudia, ktorí definujú svoj stav ako intersexualitu, to odmietajú vidieť.

Celá záležitosť sa mi aj tak zdá ako taktika na odvrátenie pozornosti. Pamätajme, že to neboli vedecké objavy o „gejských mozgoch“, čo viedli k uznaniu viacerých práv pre gejsko-lesbické komunity. Za týmito úspechmi stojí aktivizmus. Zdá sa mi neuveriteľne naivné predpokladať, že dôkazy o vrodenosti niektorých vecí nám zaručia väčšiu slobodu. Veda celé desaťročia razila postoj, že mozgy žien sú príliš malé a ženy by preto nemali chodiť na univerzitu, ani voliť. Spomeňte si na Holokaust, ktorého základom bola viera, že určité rasy sú „od prírody“ menejcenné. Niektoré formy intersexuálity sa dajú odhaliť ešte pred pôrodom, ale to v žiadnom prípade neviedlo k širšej akceptácii intersexuality. Keď sa intersexualita preukáže ako reálna, doktori najčastejšie odporúčajú tehotenstvo ukončiť.

Nalieham teda na ľudí, nech nepribíjajú trans práva k predstave vrodených, binárnych, neurologických rozdielov. Mozog je neuveriteľne komplexný, a je ovplyvnený kultúrou, aj skúsenosťami. Rodových identít je mnoho, rodové role sa neustále vyvíjajú, rodový prejav sa líši od človeka k človeku. Intersexuálne osoby narážajú na neuveriteľné množstvo bariér a vykreslením nás ako šťastnej skupiny sa zmazáva naše utrpenie.

Transfóbiu nevyrieši neurológia, ale politický aktivizmus.
 

Článok bol s dovolením autora upravený a boli vynechané časti špecifické pre severoamerický kontext.

Zdroje:
Cary Gabriel Costello, http://trans-fusion.blogspot.sk/2012/08/on-trans-gender-identity-and-intersex.html